11.1. Slovenské mená a ich význam - príloha I. - názor právničky

ZÁPIS SLOVENSKÉHO NOVOTVARU MENA FYZICKEJ OSOBY DO MATRIKY

Základná právna úprava týkajúca sa určenia mena fyzickej osobe (resp. fyzickou osobou) je obsiahnutá v Zákone o mene a priezvisku č. 300/1993  Z. z. v znení neskorších zmien a predpisov.  Legálna definícia pojmu meno neexistuje. Zákon iba stanovuje určité vlastnosti (kvality), ktoré musí meno spĺňať.  V zákone sa uvádza:

Meno
§ 1

 (1) Každý musí mať meno.

(2) Meno dieťaťa sa určuje dohodou rodičov; ak k takejto dohode nedošlo, meno sa určuje rozhodnutím súdu.1)

(3) Meno dieťaťa sa určuje vyhlásením jedného z rodičov, ak druhý rodič nie je známy alebo zomrel.

(4) Ak nie je známy ani jeden z rodičov, určí meno dieťaťa súd1) na podnet obce alebo mestskej časti, ktorá vedie matriku (ďalej len "matričný úrad"), v ktorého matrike sa vykonáva zápis o narodení dieťaťa.

(5) Ustanovenie odseku 4 platí aj v prípade, ak matka, ktorá zanechala dieťa po pôrode v zdravotníckom zariadení podľa osobitného predpisu, 1a) neurčila jeho meno.

§ 2

(1)              Každému sa môže spôsobom a za podmienok ustanovených v § 1 určiť viac mien, a to aj cudzojazyčných, najviac však tri mená. Pri zápise mena alebo mien (ďalej len "meno") do matriky sú rodičia povinní poskytnúť matričnému úradu súčinnosť.

(2) Nemožno určiť meno hanlivé, neosobné alebo domácku podobu mena, alebo prvé meno totožné s menom žijúceho súrodenca uvedeným v matrike na prvom mieste, alebo osobe mužského pohlavia určiť ženské meno a naopak. Tieto obmedzenia sa nevzťahujú na cudzojazyčné meno, ak je všeobecne známe, že takéto použitie mena je v súlade s tradíciou štátu, kde je takéto meno obvyklé. Na požiadanie matričného úradu tieto skutočnosti preukazuje rodič dieťaťa potvrdením zastupiteľského úradu cudzieho štátu.

Z vyššie uvedenej citácie   § 2 zákona o mene a priezvisku č. 300/1993 Z. z. vyplýva, že osoby oprávnené určiť meno dieťaťu (okrem iných prípadov sú to najmä rodičia) sú viazané pri určovaní mena  zákonnými obmedzeniami, ktorými sú:

1. meno nemôže byť hanlivé
2. meno nemôže byť neosobné
3. nemôže ním byť domácka podoba mena
4. nemôže to byť meno totožné s menom žijúceho súrodenca, ktoré je v matrike uvedené na prvom mieste
5. osobe mužského pohlavia nemôžeme dať ženské meno a naopak.

Ďalej sa uvádza , že vyššie uvedené obmedzenia sa nevzťahujú na cudzojazyčné mená, ktoré  ale podľa zákona musia  zodpovedať určitým kritériám,  ktorými sú:

1. všeobecná známosť o tom, že určené cudzojazyčné meno je v inom štáte okrem SR obvyklé
2. a zároveň použitie tohto mena (všeobecne známeho)  je v súlade s tradícou tohto iného štátu (v ktorom je obvyklé).   

Z konštrukcie právneho predpisu vyplýva (aj keď to nie je v zákone výslovne uvedené), že základné členenie mena fyzickej osoby, ktoré zákon pozná  je členenie na :

1. mená slovenské
2. mená cudzojazyčné.

Okrem vyššie uvedených obmedzení pri určovaní slovenských mien a predpokladov na možné určenie cudzojazyčného mena uvedených v zákone o mene však slovenské mená  musia zodpovedať  aj  zákonitostiam kodifikovanej podoby štátneho jazyka s ohľadom na § 12 zákona o matrikách č. 420/2006 a na súvisiace §§ 1,  2, 3 ods. 2 písm. c) zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku.

§  2 zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku:

(2)    Kodifikovanú podobu štátneho jazyka na podnet odborných slovakistických výskumných pracovísk a odborníkov v oblasti štátneho jazyka shvaľuje a zverejňuje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na svojej internetovej stránke.

(3)    Akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka v rozpore s jeho zákonitosťami je neprípustný.

V 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 270/1995 Z. z. sa uvádza:

(4)    V štátnom jazyku sa:

c) vedia celá úradná agenda ( matriky, zápisnice .....

Dohľad nad dodržiavaním ustanovenia § 3 ods. 3 písm. c) vykonáva Ministerstvo kultúry SR.

  

Ministerstvo kultúry vyhlásilo kodifikovanú podobu štátneho jazyka Opatrením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. MK 1501/2008-10/5088 o vyhlásení kodifikovanej podoby štátneho jazyka podľa zákona NR SR č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. V tomto opatrení sú uvedené štyri základné kodifikačné príručky a sú to:  Pravidlá slovenskej výslovnosti a  Pravidlá slovenského pravopisu , Krátky slovník slovenského jazyka (pre oblasť slovnej zásoby) a Morfológia slovenského jazyka pre oblasť tvaroslovia (skloňovanie, časovanie). 

Dôležité  z hľadiska aplikácie práva je zaradenie mena do  jednej z týchto dvoch základných skupín mien, teda určenie, či sa jedná o meno slovenské, alebo, meno cudzojazyčné,  nakoľko podľa zaradenia do týchto dvoch základných skupín sa potom aplikujú buď obmedzenia (slovenské mená) vrátane požiadavky, že  musia zodpovedať zákonitostiam kodifikovanej podoby štátneho jazyka , alebo požiadavky na meno (cudzojazyčné mená), ako je vyššie uvedené.

Gramatický výklad pojmov použitých v § 2 zákona o mene podľa Slovníka slovenského jazyka.

Význam slova „meno” v Slovníku slovenského jazyka:

meno, -a, mien stred. 1. slovné označenie osoby al. veci, pomenovanie, názov: osobné, krstné m.; rodové, otcovské m. priezvisko; dievčenské m. u vydatých žien otcovské priezvisko; rodné m. a) meno (osobné); b) otcovské priezvisko u ľudí, ktorí si zmenili meno; básnické m. pseudonym; krycie m. nepravé (napr. u špióna); miestne m-á názvy miest, chotárne m-á pomenovania častí chotára; vlastné m. názov patriaci jednej osobe al. veci; gram. všeobecné m-á apelatíva; gram. podstatné m., prídavné m.; dostať, prijať m.; dať m. niekomu, niečomu pomenovať, nazvať niekoho, niečo;

Význam slova hanlivý a neosobný podľa Slovníka slovenského jazyka je:

- hanlivý príd. m. hanobiaci, urážlivý: h-á poznámka, h-é slovo;
použiť h-é výrazy proti niekomu;
lingv. h-é slová slová so zhoršeným významom, pejoratívne;

- neosobný príd. m. netýkajúci sa (priamo) určitej osoby, nemajúci individuálny, subjektívny ráz: n. výrok, n-á poznámka;
gram. n-á väzba bez vyjadrenia činiteľa;
n-é sloveso ktorého podmet je neznámy;
n-é mená neoznačujúce ľudské bytosti.

Význam slova „cudzojazyčný” v Slovníku slovenského jazyka

cudzojazyčný príd. m. patriaci inému, cudziemu jazyku, inojazyčný; cudzím jazykom napísaný: c. text, c-á literatúra; cudzojazyčnosť, -ti žen. r. príslušnosť k inému jazyku

Spôsobov ako určiť meno fyzickej osobe je množstvo – populárnosť mena (častý výskyt, obľúbenosť), zaužívané klasické mená v danom mieste a čase (ovplyvnené historickým politickým a kultúrnym vývojom), extravagantné mená, voľba mena podľa patrónov (nábožensky orientované), voľba mena podľa slávnych osobností, podľa rodinnej tradície (vplyv rodiny), archaické mená (vplyv histórie), voľba mena podľa jeho zvukomalebnosti (dobre znie, dobre znie s priezviskom), podľa pocitu (páči sa mi, nepáči sa mi), možnosti variability mena (jeho zdrobňovanie, zveličovanie ...).

Čo v prípade, ak matrikár odmietne zapísať meno, ktoré vyjadruje podľa vášho názoru individualitu dieťaťa – je jeho dôležitým individualizujúcim znakom a ktoré bolo určené podľa zásad a požiadaviek § 2 zákona o mene  a jedná sa o tzv. novotvar, ktorý je vytvorený podľa zákonitostí kodifikovanej podoby štátneho (slovenského)  jazyka s ohľadom na § 2 ods. 3 zákona č. 270/1995 Z.z. v ktorom je uvedené: „ Akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka v rozpore s jeho zákonitosťami je neprípustný“.

Na ilustráciu je potrebné uviesť, že podľa pravidiel slovenského jazyka možno nové slovenské slová teda aj mená tvoriť týmito spôsobmi:

1.      odvodzovaním

2.      skladaním

3.      spájaním

4.      skracovaním

5.      prenášaním významu

6.      preberaním z cudzích jazykov.

V zmysle ustanovení  vyššie citovaných zákonov žiadnymi inými obmedzeniami (v prípade slovenských mien) a požiadavkami (v prípade cudzojazyčných mien) ako tými uvedenými v § 2 zákona o mene priezvisku č. 300/1993 Z. z.  a súvisiacich § zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku nie je občan Slovenskej republiky viazaný  pri určovaní mena svojho dieťaťa.  Určiť meno svojmu dieťaťu patrí medzi základné práva rodiča v zmysle zákona č. 36/2005 o rodine. 

Právna úprava vedenia matrík je obsiahnutá v zákone č. 420/2006 Z. z. v znení jeho neskorších zmien a predpisov, ktorý zároveň stanovuje práva a povinnosti fyzických osôb, ako aj úlohy štátnych orgánov na tomto úseku verejnej správy.

Matrika je štátna evidencia o osobnom stave fyzických osôb, ktoré sa narodili, uzavreli manželstvo alebo zomrele na území Slovenskej republiky, a štátnych občanov Slovenskej republiky, ktorí sa narodili, uzavreli manželstvo alebo zomreli v cudzine.

V zmysle § 3 zákona je matrika verejná listina a verejnou listinou sú aj rodný list, sobášný list a úmrtný list, jako aj potvrdenia vyhotovené o údajoch zapísaných v matrike a doslovné výpisy z matrík. 

Podľa § 5 ods. 1 matrika sa vedie  v jednom vyhotovení  a zápisy do nej sa vykonávajú na základe písomného oznámenia , do knihy narodení aj na základe ústneho oznámenia rodiča.

Na vedenie matrík v zmysle § 8 ods.1 zákona č. 420/2006 Z. z. ustanoví starosta obce matrikára a jeho zástupcu ….

Matrikár skladá v zmysle § 8 ods. 3 zákoná č. 420/2006 do rúk starostu sľub: „Sľubujem, že budem verný Slovenskej republike a budem zachovávať jej zákony  a vykonávať všetky povinnosti spojené s vedením matrík podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia ...“

V zmysle § 12 zákona sa zápisy do matriky vykonávajú v štátnom jazyku v zmysle čl. 6 ods. 1 Ústavy SR („Na území Slovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk“) a na základe zákona č. o štátnom jazyku. Podľa § 36 zákona sa mená a priezviská zapisujú do matriky a do úradného výpisu z nej latinkou.

Znenie  § 22 Vyhlášky č. 302/1994 Z.z. , ktorá určuje podrobnosti pri zápise mena do matriky:
 (1) Meno alebo mená dieťaťa sa zapisujú podľa súhlasného vyhlásenia rodičov. /3/ Ak nie je vyhlásenie rodičov súhlasné, matrikár to vyznačí v stĺpci 3 a neodkladne oznámi príslušnému súdu. Oznámenie súdu sa urobí aj v prípade, ak nie je známy ani jeden rodič dieťaťa.

(2) Zapísať sa môžu najviac tri mená, a to aj cudzojazyčné. Pri zápise cudzojazyčného mena sú rodičia povinní poskytnúť matričnému úradu súčinnosť.

V uvedenom kontexte matrikár nie je osobou, ktorá rozhoduje o tom, či  meno OZNÁMENÉ  povinnou osobou (§ 5 ods. 1, § 13 ods.3 zákona č. 420/2006 Z. z., § 20, § 21, § 22 zákona č. 302/1994 Z. z.), ktoré zodpovedá ust. § 2 zákona č. 300/1993 Z. z. o mene ako aj súvisiacim ustanoveniam § 1, § 2 ods. 3, § 3 ods. 2písm. c) zákona č. 270/1995 Z. z. o štátom jazyku, zapíše do matriky, alebo nezapíše.

Na základe citovaných ustanovení má povinnosť oznámené meno zapísať. V zmysle § 1 zákona č. 420/2006 je tento zákon jediný právny predpis v spojení so zákonom č. 302/1994 Z. z. (vyhláška vydaná na základe zákonného splnomocnenia, určujúca podrobnosti na vykonanie predmetného zákona) obsahujúci právne normy, ktorými sa v SR upravuje vedenie matrík a ktorý obsahuje práva a povinnosti fyzických osôb  na tomto úseku verejnej štátnej správy ako aj povinnosti - úlohy orgánov verejnej správy na tomto úseku.  Tento zákon nestanovuje občanovi – rodičovi dieťaťa (oznamovateľovi) povinnosť preukazovať matrikárovi pri oznámení mena (okrem preukazu totožnosti oznamovateľa – rodiča) nejaké skutočnosti týkajúce sa mena (napríklad zápis v kalendári, či už v kalendári SR, alebo inej krajiny). Rodič - oznamovateľ má však v zmysle zákona o matrikách povinnosť poskytnúť matrikárovi  súčinnosť.

Právne prostriedky ochrany proti nezákonnému postupu orgánu verejnej správy:

1.      podanie sťažnosti kontrolnému orgánu v zmysle zákona č. 9/2010 Z. z.  o sťažnostiach.  V § 3 zákona o sťažnostiach sa uvádza:

(1)    Sťažnosť je podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorým:

(a)    sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, o ktorých sa domnieva, že boli porušené činnosťou alebo nečinnosťou (ďalej len „činnosť“) orgánu verejnej správy,

(b)    poukazuje na konkrétne nedostatky, najmä na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie je v pôsobnosti orgánu verejnej správy.

2.      V zmysle § 31 zákona č. 420/2006 o matrikách je kontrolným orgánom obvodný úrad, krajský úrad a ministerstvo vnútra. V konečnom dôsledku na základe zákona o výkone štátnej kontroly č. 10/1996 Z. z. možno podať sťažnosť na Úrad vlády. V prípade, že je občan so spôsobom vybavenia sťažnosti nespokojný môže podať sťažnosť opakovane.

3.      súdna ochrana  :

a) V prípade, ak fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať podľa ustanovenia § 250v ods. 1 O.s.p. ochrany proti zásahu za predpokladu, že taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa § 250v ods. 3 O.s.p. návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Je potrebné uviesť, že žalobca je v zmysle § 250v ods. 3 O.s.p. povinný využiť podanie sťažnosti na základe § 3 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, keď, a keď nie je s postupom pri vybavovaní sťažnosti spokojný – považuje ho za nezákonný je povinný vyčerpať tento prostriedok právnej ochrany a podať opakovanú sťažnosť, na základe ktorej by orgán verejnej správy (najbližšie nadriadený) prešetril, či pôvodná sťažnosť bola správne vybavená.

b) žaloba na ochranu osobnosti na základe § 11  Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb..

Následky nesplnenia povinností vyplývajúcich zo zákona o matrikách č. 420/2006 Z. z. .

Kontrolnú činnosť na úseku matrík vykonávajú obvodné úrady, krajské úrady a ministerstvo (§ 31). Na základe § 34 zákona ministerstvo vnútra Slovenskej repulbiky vydalo všeobecne záväzný právny predpis a to Vyhlášku č. 302/1994, ktorou ustanovil okrem iného aj podrobnosti o vedení matriky, vykonávaní zápisov  do knihy narodení, knihy manželstiev a knihy úmrtí.   

V zmysle § 35 porušenie povinností vyplývajúcich z § 13 a § 15  zákona o matrikách sa posudzuje podľa zákona č. 372/1990 o priestupkoch. V § 13 sú ustanovené povinnosti matrikára ako aj ostatných osôb pri zápise do knihy narodení.

V prípade nedodržania povinnosti uloženej osobám v § 13 zákona č. 420/2006 o matrikách sa možno dopustiť priestupku na úseku verejnej správy (za neoznámenie narodenia dieťaťa vôbec, alebo v lehote 3 pracovných dní od narodenia lekárom, alebo jedným z rodičov, matka aj neskôr, hneď ako je schopná oznámenia). 

Znenie § 46 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
Iné priestupky proti poriadku v správe

„Priestupkom proti poriadku v správe je porušenie aj iných povinností než uvedených v § 21 až 45, ak sú ustanovené všeobecne záväznými právnými predpismi, vrátane všeobecne záväzných nariadení obcí a všeobecne záväzných vyhlášok miestnych orgánov štátnej správy, ak sa takýmto konaním sťaží plnenie úloh štátnej správy alebo obcí. Za tento priestupok možno uložiť pokutu do 33 eur.“

SÚVISIACE PRÁVNE PREDPISY

V Ústave Slovenskej republiky sa uvádza:

Čl. 12

(1) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

(3) Každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu.

(4) Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Čl. 13

(1) Povinnosti možno ukladať

a)   zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c)   nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

(2) Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

(3) Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

(4) Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Druhý oddiel

ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVA A SLOBODY

Čl. 14

Každý má spôsobilosť na práva.

Čl. 19

(1) Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

(2) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

(3) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

PRÁVO NA OCHRANU OSOBNOSTI, ktorú tvorí okrem iného aj meno upravuje Občiansky zákonník č. 40/1964 Z. z.  v § 11 v ktorom sa uvádza:

Ochrana osobnosti

§ 11

Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Špecifickosť osobnostných práv spočíva v ich predmete (objekte), ktorým nie je hmotná vec, ale priamo osobnosť človeka, resp. na hmotnom substráte zachytená stránka osobnosti človeka.

Predmetom ochrany je osobnosť fyzickej osoby v jej celistvosti. Čiastkové osobnostné práva sú preto chránené len v rámci celkovej osobnosti. Preto aj výpočet jednotlivých čiastkových osobnostných práv v § 11, ktoré vytvárajú jednotné, základné osobnostné práva, je len demonštratívny.

Jednotlivé aspekty ochrany osobnosti v občianskom práve členíme na:

1.   právo na česť a dôstojnosť,

2.   právo na meno,

3.   právo na prejavy osobnej povahy zachytené na hmotnom substráte,

4.   právo na telesnú integritu,

5.   právo na súkromie,

6.   právo na opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov vo vzťahu k hromadným informačným prostriedkom.

Ad 2: Právo na meno je právo na významnú stránku osobnosti občana, ktorou je jeho individualizujúce označenie pozostávajúce z priezviska a osobného mena.

Predmetom práva na meno treba rozumieť nielen rodné meno, ale aj vlastné meno. Obdobne je chránené aj krycie meno (pseudonym).

Pre vytváranie slovenských novotvarov dávam do pozornosti nasledujúcu literatúru:

Slovanský jazykový atlas. Lexikálno-slovotvorná séria. 4. zv. Poľnohospodárstvo. 1. vyd. Ved. red. A. Ferenčíková. Bratislava: Meždunarodnyj komitet slavistov, Komissija Obščeslavianskogo lingvističeskogo atlasa, Slovenská akadémia vied – Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, Univerzita Komenského – Filozofická fakulta 2012. 266 s., 106 máp. ISBN 978-80-224-1236-0 (spoluautori A. Ferenčíková, M. Chochol, Ľ. Králik, J. Siatkowski, Ž. Ž. Varbot, P. Žigo).

Poznámka: tento právny rozbor predstavuje právny názor advokátskej kancelárie:
AGENDA -

Mgr. Bc. Oľga Bošnáková, advokátka

zapísaná v SAK pod reg. č. 5102

advokátska kancelária so sídlom

Na Hôrke 38, 949 01 Nitra.